Ozdobou pohoria Vihorlat je jazero Morské oko s neďalekým Sninským kameňom. Prírodné jazero Morské Oko, nazývané aj ako Veľké Vihorlatské jazero, patrí medzi najkrajšie prírodné zákutia východného Slovenska. Nachádza sa v bukových lesoch pohoria Vihorlat, v chránenej krajinnej oblasti Východné Karpaty.

Vznik jazera Morské oko je datovaný do obdobia doznievania sopečnej činnosti vo Vihorlate. Mohutný zosuv z východného svahu Motrogonu a Jedlinky zahradili dolinu potoka Okna a za vzniknutou bariérou vzniklo toto najznámejšie vihorlatské prírodné jazero. Do jazera ústí 6 - 8 stálych i príležitostných prameňov a prebytočnú vodu odvádza do potoka Okna hrádza priehradného múru, postaveného v 80. rokoch 19. storočia.

Vývoj jazera pokračuje aj v súčasnosti. Prirodzenými procesmi, ale aj činnosťou človeka (výstavba lesných ciest, ťažba dreva) sa zvyšuje erózia. Do jazera sa tak prítokmi dostáva viac pôdy a zeminy, čo spôsobuje postupné zanášanie a urýchľovanie prirodzeného procesu starnutia jazera. Okrem pôdy a zeminy sa do jazera dostáva organický materiál (lístie, konáre, kôra a pod.), ktorý sa vo vode rozkladá a ochudobňuje vodu o kyslík. Voda tak obsahuje viac živín, čo podporuje rozširovanie rias a stáva sa nepriehľadnou. Z dôvodu zmiernenia, resp. zabránenia prístupu kalnej vody s lístím a inými nečistotami do jazera, boli na hlavných prítokoch vybudované prehrádzky.

Snahy o ochranu Morského oka siahajú do päťdesiatych rokov nášho storočia. Už v roku 1949 sa Morské oko objavuje v návrhu siete rezervácií. Na ochranu prírodných hodnôt bolo jazero spolu s okolitými lesmi v roku 1984 vyhlásené za národnú prírodnú rezerváciu s piatym stupňom ochrany. Celková výmera rezervácie je 108,48 ha.

Toto malebné horské jazero leží v nadmorskej výške 618 m nad morom a pri pohľade zo Sninského kameňa (1005 m n. m.) má podobu nepravidelnej päťcípej hviezdy. Jeho šírka je 312 m, dĺžka 775 m a hĺbka dosahuje 25-28 m. Svojou rozlohou 13 ha je teda najväčším sopečným jazerom na Slovensku. Hladina vody počas roka kolíše. Rozdiel medzi najvyšším stavom na jar a najnižším na jeseň môže dosahovať až 3 m. To závisí od množstva zrážok počas roka.

Jazero Morské oko každoročne priláka množstvo turistov, ktorí si s radosťou prichádzajú pozrieť tento európsky unikát z hľadiska bohatého zastúpenia flóry i fauny. Na území Morského oka sú najrozšírenejšie bučiny, často so zachovalými pralesovitými ukážkami, z ihličnatých drevín je v tejto oblasti pôvodná iba jedľa. Z rastlinných druhov je významný kamzičník rakúsky (Doronicum austriacum), zubačka žľaznatá (Dentaria glandulosa), bažanka trváca (Mercurialis perenis), srnovník purpurový (Prenantes purpurea), skopolia kranská (Scopolia carniolica), rozchodník karpatský (Sedum carpaticum).

Morské oko je zaujímavé nielen svojim vznikom, polohou a krásou, ale i tajomným životom pod vodnou hladinou. Pôvodne v jazere žili iba tri druhy rýb – pstruh potočný (Salmo trutta m. fario), slíž severný a čerebľa pestrá (Phoxinus phoxinus). Dnes sa v jazere a v okolitých prítokoch nachádza 13 druhov rýb. Najdominantnejší je v súčasnosti jalec, hlavatý (Leuciscus cephalus).

Z obojživelníkov boli na území doteraz zistené: salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra), ropucha bradavičnatá (Bufo bufo), skokan hnedý (Rana temporaria). Z plazov je pre túto oblasť typická užovka stromová (Elaphne longissima), vretenica severská (Viperia berus). Na území je možné vidieť jeleňa, líšku, kunu skalnú, ojedinele sa tu objavuje vlk dravý, rys ostrovid. Pri jazere Morské oko bola pozorovaná vydra riečna (Lutra lutra). Z vtákov sú v okolí zaujímavými sova dlhochvostá (Strix uralensis), bocian čierny (Ciconia nigra), tesár čierny (Dryocopus martius), ďateľ bielochrbtý (Dendrocopos leucotos), trasochvost horský (Motacilla cinerea), jariabok hôrny (Tetrastes bonasia) a iné.

Jazero Morské oko je štátnou prírodnou rezerváciou s chránenou flórou a faunou, preto rybolov, člnkovanie a kúpanie sú prísne zakázané!

Západne od Morského oka sa nachádza Malé Morské oko, ktoré je vývojovo staršie. Nachádza sa v nadmorskej výške 727 m, vodná plocha zaberá 0,32 ha a jeho maximálna hĺbka je 3 – 3,5 m v závislosti od zrážok a výdatnosti prameňa. Nachádza sa v lokalite, ktorá je súčasťou súvislého komplexu zosuvov, ktoré v minulosti podnietili vznik tohto jazera.

V súčasnosti je Malé Morské oko prírodnou pamiatkou s piatym stupňom ochrany.

Územie CHKO Vihorlat sa nachádza v najvýchodnejšej časti Slovenska. Vihorlatské vrchy sú na severe delené od Bukovských vrchov a Laboreckou vrchovinou Beskydským predhorím. Na západe a juhu hraničia s Východoslovenskou pahorkatinou. Vlastné územie CHKO má nepravidelný tvar. Zaberá strednú časť pohoria Vihorlat. Najnižšie miesto CHKO je okraj lesa pri obci Remetské Hámre (320 m), najvyšší je vrch Nežabec (1023 m). Územie je administratívne začlenené do okresov Michalovce a Humenné. Rozprestiera sa v okresoch Michalovce, Sobrance, Humenné a Snina. Nachádza sa v katastrálnych územiach Jovsa, Poruba pod Vihorlatom, Remetské Hámre, Hlivištia, Choňkovce, Podhoroď, Ruská Bystrá, Vyšná Rybnica, Stakčín, Snina, Zemplínske Hámre a Valaškovce.

Vihorlat bol vyhlásený za CHKO dňa 28. 12. 1973 v zmysle zákona SNR č.1/1955 Zb. vyhláškou Č. 9 MK SSR za účelom ochrany a zveľaďovania prírody a prírodných zdrojov, zabezpečenia koordinácie jej hospodárskeho využívania v súlade s ochranou prírodného bohatstva a prírodných krás vzhľadom na ich všestranný kultúrny, vedecký, ekonomický a zdravotno-rekreačný význam. Na tomto chránenom území platí druhý stupeň ochrany. Jednou z hlavných úloh vyplývajúcich z poslania CHKO je budovanie reprezentatívnej siete maloplošných chránených území, teda zabezpečovanie ochrany najhodnotnejších častí prírody formou prírodných rezervácií, chránených areálov a prírodných pamiatok.

Chránená krajinná oblasť Vihorlat patrí svojou rozlohou medzi naše najmenšie veľkoplošné chránené územia. Rozloha CHKO Vihorlat je 4 383 ha, ochranné pásmo 25 350 ha. Sopečnou činnosťou tu vzniklo množstvo jazierok, ktoré sa zazemňovaním postupne zmenili na slatiny a rašeliniská.
Vihorlat je napriek neveľkej rozlohe a nadmorskej výške impozantné sopečné pohorie. Rozprestiera sa nad rozsiahlou Východoslovenskou nížinou a jeho najvyššie vrcholy presahujú výšku 1000 metrov. Jeho geografická poloha a osobitný geologický vývoj podmienili vznik takých prírodných zvláštností ako sú napríklad jazero Morské oko, Sninský kameň, vrchoviskové rašeliniská i spoločný výskyt rastlinných druhov západokarpatskej, východokarpatskej a panónskej flóry. Geologicky väčšina územia patrí k neovulkanitom Vihorlatských vrchov. Kráterové časti stratovulkánu sa nachádzajú v oblasti jazera Morské oko a v oblastiach Porubského potoka. Vystupujú tu najmä andezity a ich vulkanoklastické ekvivalenty.

Súčasťou CHKO sú tieto menšie prírodné rezervácie s rôznym stupňom ochrany prírody:

• Národná prírodná rezervácia Morské oko (1984)
• Národná prírodná rezervácia Vihorlat (1986)
• Národná prírodná rezervácia Jovsianska hrabina (1953)
• Prírodná rezervácia Jedlinka (1988)
• Prírodná rezervácia Machnatý vrch (1988)
• Prírodná pamiatka Čierny potok (1988)
• Prírodná pamiatka Malé Morské oko (1992)
• Prírodná rezervácia Lysák (1993)
• Prírodná rezervácia Lysá (1993)
• Prírodná rezervácia Drieň (1993)
• Prírodná rezervácia Baba (1999)
• Prírodná rezervácia Pod Trstím (1993)
• Prírodná pamiatka Beňatinský travertín (1989)
• Prírodná pamiatka Hradný vrch Podhoroď

CHKO Vihorlat má dôležitý význam aj pre rozvoj cestovného ruchu. Územie umožňuje návštevníkom spoznávať prírodné krasy a bohatstvo tejto oblasti. K najznámejším a najnavštevovanejším lokalitám chránenej krajinnej oblasti v rámci cestovného ruchu a rekreácie patrí národná prírodná rezervácia Morské oko s jazerom Morské oko, ktoré svojím pôvodom a vzhľadom patrí medzi skvosty nielen CHKO, ale aj v rámci celého Slovenska. Nad jazerom sa na severnej strane vypína druhá dominanta CHKO - chránený prírodný výtvor Sninský kameň (1005 m), z ktorého je možný panoramatický výhľad na severnú a južnú stranu. Svojím vzhľadom, ako aj pestrosťou flóry si zasluhuje veľkú pozornosť. Na jeho južnej strane sa nachádza celý rad druhov exotermnej flóry a na severnej strane môžeme vidieť flóru horských bučín. V severnej časti CHKO pri Snine sa rozprestierajú Sninské rybníky, ktoré sú centrom rekreácie s možnosťou kúpania, rekreácie, športového vyžitia.

Celkovo je na území vybudovaných 88 km udržiavaných turistických chodníkov. Medzi dominanty patria hlavne samotný vrch Vihorlat (1075 m.n.m.), Sninský kameň a Morské oko. Na pešie túry, či cyklistiku môžu návštevníci CHKO Vihorlat využívať Náučný chodník Morské oko - Sninský kameň - Sninské rybníky, ktorý bol otvorený v roku 1984. Súčasťou náučného chodníka sú aj náučné tabule, ktoré nás informujú o histórii a iných zvláštnostiach celej chránenej krajinnej oblasti.

CHKO Vihorlat patrí medzi najlesnatejšie pohoria Slovenska s prevahou listnatých, najmä bukových lesov. Leží na rozhraní Západných a Východných Karpát a na rozhraní karpatskej a panónskej flóry, čo sa prejavuje aj na pestrom zložení rastlinstva. Najrozšírenejšie sú bučiny, často so zachovalými pralesovitými partiami. V nižších polohách sú aj dubové a dubovo - hrabové porasty. Pôvodné ihličnaté druhy sú vzácne, iba v oblasti Morského oka rastie smrek a jedľa. Z typických druhov rastlín možno spomenúť kamzičník rakúsky, mliečivec alpínsky, vŕbu sliezsku, horec luskáčovitý, podbelicu alpínsku, plavúň jedľovitý, nevädzu mäkkú, kokorík praslenatý, telekiu ozdobnú, jastrabník sedmohradský, skopóliu kranskú, kostihoj srdcovitý, či razivku smradľavú. Na Sninskom kameni rastie aj vzácny severský rozchodník ročný, známy z Nízkych Bezkýd a Slovenského Rudohoria. Celkove sa v CHKO vyskytuje okolo 35 druhov chránených rastlín.

Vplyv Východoslovenskej nížiny a Východných Karpát sa prejavuje aj v zložení živočíšstva Vihorlatu. Vyskytuje sa tu vyše 2 000 druhov bezstavovcov. Zo stavovcov sú charakteristické napríklad mlok karpatský, mlok vrchovský, užovka stromová, ako aj takmer 100 druhov hniezdiacich vtákov, napríklad bocian čierny, včelár obyčajný, orol krikľavý, hadiar krátkoprstý. Vyššie polohy obýva jeleň obyčajný, nižšie srnec hôrny. Vzácne sa vyskytuje rys ostrovid, mačka divá, častejšie jazvec, kuna hôrna i skalná. Riedkym objavom je vydra riečna a ani stopy vlka neprekvapia návštevníkov Vihorlatských vrchov. Medveď hnedý je takisto ojedinelým prípadom. Z vtákov okrem bežných druhov tu žije vzácna sova dlhochvostá, bocian čierny, ďalej orol krikľavý, hadiar krátkoprstý a včelár obyčajný. Bučiny Vihorlatu sú domovom aj vzácneho chrobáka fúzača alpského. Husté a rozľahlé lesy Vihorlatských vrchov sú rajom plachej zveri.

Celé územie patrí do úmoria Čierneho mora a je odvodňované povodím Tisy, do ktorého patrí i sústava Bodrogu. Severovýchodnú časť CHKO Vihorlat odvodňuje rieka Cirocha, ktorá vytvára povodie s plochou 500 km2 a po 50,6 km sa pri Humennom vlieva do Laborca. Z východne exponovaných svahov Vihorlatu stekajú významnejšie toky ako Luh, Savkov potok, Strihovský potok a ďalšie. Riečnu sieť centrálnej časti tvorí Okna s prítokmi Skalný potok, Ceremosna, Barlahov potok, Lysaka a Rybnička.. V komplexe vulkanického pohoria Vihorlat významné postavenie majú jazerá. Tvoria jedinečnú ukážku vzniku a postupného zániku jazier. Najväčšie je Veľké Vihorlatské jazero, nazývané Morské oko. Západne od Morského oka vo výške 727 m n. m. leží Malé Vihorlatské jazero, nazývané tiež Malé Morské oko. Jazero má kolísavý stav vodnej hladiny, pričom hĺbka jazera kolíše od 2,5 do 4 m. Jazero je napájané prameňom, ktorý pri budovaní zvážnice bol z časti zavalený. Ďalšou zvláštnosťou je i to, že pri stálom prítoku vody jazero nemá povrchový odtok. Severne od Motrogonu sa nachádzajú ďalšie jazerá. Najvýznamnejšie z nich je jazierko Kotlík ležiace vo výške 850 m n.m. Plocha jazera je 3 - 3,4 ha, hĺbka sa kolíše od 0,5 do 2 m , v závislosti od klimatických podmienok. Jazierko Kotlík je hodnotené z faunistického hľadiska bohatým výskytom mlokov. Ďalšie jazerá s nachádzajú v severnej časti CHKO a sú v rôznom stupni zániku. Najvýznamnejšie z nich je zanikajúce jazero Podstavka s výmerou 1,6 ha. Je ohraničené andezitovými svahmi. Maximálna hĺbka pôvodného jazera bola 21 m. Ďalším zanikajúcim jazerom je rašelinisko Hypkania s výmerou 2,3 ha, ktoré malo maximálnu hĺbku 10,8 m. Vývojovo najmladší rašelinný typ je Ďurova mláka. Okrem uvedených jazier sa v pohorí Vihorlat nachádzajú mnohé ďalšie, ktorých vonkajší obrys je už ťažko rozoznateľný a proces ich zániku možno pokladať za ukončený.

Táto nevšedná flóra a fauna bukových lesov Vihorlatu bezpochybne zaujme každého návštevníka tejto oblasti. O jeho prírodných krásach sa možno presvedčiť na každom kroku. Tiché lesné zákutia vihorlatských lesov, tajomný šum stromov Morského oka, pohľad na modrookú nezábudku, či skalku na stráni, dominantné bralá Sninského kameňa a odvážne krúžiaci orol nad touto nekonečnou lesnou krajinou – to je len začiatok prírodných krás tohto malebného kúta chránenej krajinnej oblasti Vihorlat.